„Dobre ty psisko, vyhral si! S tou prašivou mačkou sa rozlúč!“ zgúľala sa z hory prikrývky a posadila sa na okraj postele. Bender zavrtel chvostom a krátkym zaštekaním oznámil svojej ľudskej polovičke dobré ránko.
„Dobré, dobré aj tebe ty môj uškatec. Prines mi prosím Brufen,“ odpovedala s hlavou sklopenou v rukách.
„Takže na raňajky bude opäť Brufen,“ odpovedal Bender vo Veronikinej stále driemajúcej mysli, ktorá sa pomaly začala preberať k životu.
„Vieš čo, nepindaj a švihaj! Človek sa o teba stará a keď o niečo raz za čas žiada, tak... Ach jaj, vieš čo Bender? Si drzý pes a správaš sa ako malé šteňa! A mimochodom, keby chcem rozprávajúceho psa, tak si ho kúpim. V tvojom prípade som si však žiadnu ceduľku “Pozor pes aj rozpráva“ nevšimla!“
„Hm, no tak to si bola zrejme pod parou a mám pocit, že ani teraz tomu nie je inak,“ zaštekal Bender a vyskočil na posteľ.
„Ty ma nese...!,“ nedokončila. Uvedomila si absurditu tohto “mono-dialógu“ odohrávajúceho sa v bolesťou sužovanej hlave a s ospalým úsmevom si psa pritúlila.
„Prepáč,“ pohladila ho a rozcuchala mu jeho dlhé ušiská. „Veď vieš, že hneď z rána so mnou nie je reč. Ale neboj, začnem s tým niečo robiť. A možno aj hneď dnes. Možno,“ smutno a neiste zašepkala.
„No jasné, blá, blá. Choď si radšej kúpiť ten Brufen, doma už žiaden nie je,“ ironicky dodal Bender a zasmial sa popod fúz.
„Nič som nepočula!“, znova skríkla a v tom momente si to pes mieril vzdušnou čiarou k zemi.
Po interakcii s podlahou pár krát obehol všetky tri izby tvoriace uzavretý závodný okruh s cieľovou rovinkou pri miske plnej granúl, ktoré mu Veronika medzičasom nasypala. Prevrátená váza, kvety obkolesené šíriacou sa mlákou a dokonca ani nasratá Veronika mu nezabránili v tom, aby spokojne začal dláviť svoj ranný prídel. Podobné rána sa v tejto domácnosti opakovali takmer každý deň a takmer každý deň si Veronika sľubovala, že sa už opakovať nebudú.
Cigareta a ranná šálka presladeného čierneho čaju. To sú dva Veronikine obľúbené prostriedky prvej pomoci v prípade akútneho nedostatku výdobytkov farmaceutického priemyslu. Dúšok tohto tmavého nápoja zakončený nádychom jemne štipľavého dymu okamžite dopĺňajúcim nikotínový dlh, ktorým sa Veronika kedysi dávno zaviazala, pôsobil ako liečivý balzam na celé jej telo i ducha. Nádych a výdych. Mozog zaliaty endorfínom a myseľ kúpajúca sa v prívalových vlnkách eufórie. Otupujúca bolesť kričiaca niekde z útrob hlavy pomaly strácala hlas a Veronika sa začala dostávať do normálu. Nádych a výdych...
„Konečne sobota,“ z pier zazneli slová sprevádzané dymovým oparom, zatiaľ čo stále tlejúci cigaretový ohorok opisoval zakrivenú trajektóriu smerom ku chodníku. Poliala kvety, odišla z terasy a pridala hlasitosť na svojom tristo wattovom susedmi zatracovanom stereu, ktoré práve ovládol Audioslave.
Vzdialenosť medzi terasou a kúpeľňou sa dá odrátať na osemnásť Veronikiných krokov. Obvykle pri kroku číslo sedem je na podlahe možné nájsť rozplešteného a odfukujúceho Bendra vedľa prázdnej misky na žrádlo. Zaujímavejšie to však začína byť až pri kroku číslo desať, kde sa na dlážke nachádza voľne pohodené spacie tričko a pri kroku štrnásť aj nohavičky. Ale tie iba v prípade ak sa Veronika nerozhodne spať len v tričku, pričom opačná situácia nastáva len zriedkavo. Takto by mal náhodný pozorovateľ počas zvyšných štyroch krokov, ktoré Veroniku delili od kúpeľne stále dostatok času na vychutnanie si v skutku zaujímavej scenérie. Scenérie, ktorú dokonale vystihnúť na tomto papieri je rovnajúce sa pokusu o kreslenie hudby hluchému. Bola to Veronika tak, ako ju Boh stvoril. Aj keď ona sama by si také prirovnanie iste vyprosila a odvolala sa radšej na fyzikálne zákony a princípy Vesmíru. Nech je to tak, či onak, nešetrilo sa na nej. Päťdesiatosem kilogramov evolučne takmer dokonalej biologickej hmoty, vtesnanej do stosedemdesiat centimetrov vysokej, až hriešne atraktívnej postavy vo svojej nahej podstate hovorilo za všetko. Štrnásť spomínaných krokov by stačilo k láske na prvý pohľad a posledné štyri k láske na celý život. Lenže to Bender, ako jediný náhodný pozorovateľ nedokázal pochopiť. Tým sa dvere zabuchli a Veronika si začala vychutnávať súkromie svojej polhodinovej rannej sprchy.
„Show me, how to live,“ ozývalo sa zo sprchy v duete s Chrissom Cornellom, ohlušujúcim celý byt.
Komentáre