...nuda má viacero podôb

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

INBOX - Kapitola štvrtá (1/2)

Šesť minút
  „Váš zapaľovač. Zabudli ste si zapaľovač“, znova sa ozval hlas za chrbtom, po prvom neúspešnom pokuse.

    Na ulici nikto nebol a miliardy dažďových kvapôčok, búšiacich do všetkého navôkol presvedčili Veroniku len o jej predstavivosti. Moknúci časopis nad hlavou začal podliehať náporu prietrže a blesková myšlienka na pilota bola rýchlo zahnaná taxíkom na obzore. Keď zazrela žlté svetlo smerovky, mala pocit akoby jej práve niekto zachránil život. Časopis bol pár sekúnd pred rozpadnutím a taxikár to zrejme vďaka svojej dlhoročnej praxi vycítil na vzdialenosť niekoľkých blokov. Tento krát presne načasované, pomyslela si a podišla ku krajnici. V tom okamihu však prudký lejak v sekunde utíchol.

  „Prepáčte, ale zabudli ste si tam zapaľovač“, spoza chrbta ju prepadol hlas vysokého muža s dáždnikom.


    V nastávajúcej situácii bol pomer reakčného času brzdiaceho taxikára a reakčného času ženy, ktorá od úľaku skočila priamo do jeho dráhy kľúčový. Veronika bola našťastie pomalšia a tak sa namiesto početných zlomenín utŕžených v možnej zrážke ona verzus taxík, obišla len s premočenými topánkami. Stála asi v päť centimetrovom pouličnom jazierku obklopenom asfaltovým brehom, dážď jej bičoval celé telo a za ramená ju držal muž, teraz už bez dáždnika.

  „Pre boha ste v poriadku? Nič sa vám nestalo?“ panikáril.


  „Mne nie, ale vám sa určite niečo stane, ak tie ruky nedáte okamžite preč!“, vyštekla po chvíli žena, prechádzajúca z fázy šoku do fázy hysterického záchvatu. „Ste normálny? Skoro som zošedivela od strachu!“


  „Popravde ste od strachu skoro... skoro prišla o život,“ váhavo ju poopravil muž.

 
  „
Ešte si rob srandu ty idiot, skoro si ma zabil! A pozri sa na mňa ako vyzerám!

 
  „Mrzí ma to, nechcel som vás vyľakať. Ja som len... len som chcel... chcel som vám... tu máte ten prekliaty zapaľovač,“ strčil jej ho do dlane a otočil sa k odchodu.


   Zavládla chvíľa dažďom ohlušujúceho ticha, ktorá ešte viac zdramatizovala celú scénu, osvetlenú reflektormi nehybného taxíka.


  „Počkajte, mrzí to aj... hej, mrzí ma to!“


    Muž však podišiel k odhodenému dáždniku, zdvihol ho a bez slova odkráčal. Začalo pršať ešte hustejšie a jeho silueta sa pomaly vytrácala za dažďovou záclonou.

  „Meškal ste šesť minút,“ zakričala a všimla si, že zastavil.
Prešla na chodník a v hustom lejaku zaostrovala zrak na muža. Stála tam, z úst vypľúvala valiacu sa vodu po jej zmáčaných vlasoch a tvári, a čakala čo sa bude diať. Nastala ďalšia chvíľa, kedy čas akoby spomalil a na okamih zastal. Nič sa nepohlo, len dážď šumel ako les.

  „Myslel som, že ste ho tam nechala úmyselne,“ ticho prerušili tlmené slová bijúce sa s hlukom vytrvalého lejaku. „Priniesol som vám ho von a keď som na vás volal, nereagovali ste. Ako ste to myslela sa s tými minútami?“


  „Vlastne ani neviem, nechajte to tak, zabudnite.... a ospravedlňujem sa vám za ten cirkus,“ povedala po dlhšom premýšľaní a začala pomaly cúvať.


  „Počkajte, prosím vôbec vám to nevyčítam, veď kvôli mne ste skoro skončila pod autom. Viem že je to trápne, ale chcel by som vám to nejako vynahradiť. Aspoň..., aspoň vás zaveziem domov, parkujem hneď za rohom.“


  „Ďakujem, ale zvládnem to aj sama“, odvetila. „Viete už je to jedno, som premočená na kosť, viac už zmoknúť nemôžem.“


  „Prosím, trvám na tom,“ vzal zo zeme kabelku a podal jej ju. „Nebojte sa, neublížim vám,“ zažartoval.


    V aute vládlo absolútne ticho. Stupňujúce a doslova ohlušujúce ticho, ako povraz naťahovaný každou pribudnutou minútou, ktorý nedokázal nikto prerezať. On sa cítil neskutočne trápne a ona nevedela, ako sa vôbec cítiť má.
 
  „Stále mi to vŕta v hlave.“


 „Neviem o čom hovoríte,“ klamala.


 „Tých šesť minút.“


 „Aha, no možno ich bolo viac,“ a snažila sa neusmiať.


 „Tak samozrejme, čas je pojem relatívny. Pre niekoho plynie pomal...


 „Viem čo znamená pojem relatívny,“ nenechala ho dopovedať.


 „V poriadku madam, tým som vás nechcel...


 „Podceniť?“ Veronika znova drzo skočila do reči.


 „Viete, ak sa nechcete rozprávať, rešpektujem to! Podľa navigácie ste o chvíľu doma.“


    Ostalo ticho. Muž sa cítil ešte trápnejšie, ako pri tichu číslo j
edna a chaos spôsobený nevyspytateľnosťou poslednej pol hodiny mu trhal jeho zdravú myseľ na zdrapy čistej šialenosti, ktorú by v prípade neprítomnosti prísediacej ženy zo seba s radosťou dostal. Sledoval cestu a sem tam na ňu nenápadne pozrel. Sedela bez pohybu, len občas sa jemne zatriasla. Snažila sa to maskovať, no pery ju aj tak zradili. Bola celá premočená. Zapol kúrenie.

  „Kľudne to vypnite, mne zima nie je. Je predsa august a my sme v Kalifornii,“ tvárila sa neoblomne.


  „Ako si želáte madam!“ odsekol a kúrenie vypol. „Máte pravdu!“ dodal po chvíli,“ začína tu byť akosi horúco.“ Aktivoval klimatizáciu a
teplotu znížil na minimum. Veronika sa otočila k oknu a potláčaný smiech  jej skoro vybehol z úst.

  „Sme tu! Ďakujem vám za odvoz, bolo to od vás naozaj milé,“ chladne sa rozlúčila.

 
  „Áno? Tak v tom prípade mi bolo cťou! Ale v každom prípade nemáte zač a ešte raz sa vám...


  „Počkajte tu chvíľku,“ prerušila ho Veronika vystupujúc z auta a buchla dverami.


  „ Madam, ale...,“ nedokončil. Uvedomil si, že už ho nepočuje.


Podoba prvá | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014