Veronika vyšla schodmi a zmizla v šere vstupnej chodby bytového domu. Ostala po nej len posledná veta, visiaca v pozostatkoch napätej atmosféry. Nechápal jej, musel si ju dookola prehrávať. Bol spútaný dilemou, ako sa zachovať, ale odísť preč sa mu zdalo najrozumnejšie. Veď ani neviem, na čo tu vlastne čakám. Celý čas ma ignoruje a teraz toto? Kašlem na ňu, vypadnem odtiaľto, naštartoval, zaradil rýchlosť, no chvíľku čakal - premýšľal. Neviem čo má tá ženská za lubom, ale inak to nezistím. Auto zmĺklo a on nerušene sledoval bytovku.
Hustý dážď utíchol v jemné mrholenie a chuť na cigaretu ho nakoniec donútila vystúpiť, bola tma. Ulicou vial vlhký vánok , nasiaknutý vôňou ozónu premiešaného s tabakom. Fajčil a neisto skúmal okolie. Večerný kľud narušilo až svetlo, ktoré sa odrazu rozsvietilo v chodbe, kde žena zmizla. Za nepriehľadným sklom vzdialených dverí sa zjavil obrys postavy. Tie sa rozleteli a vyšiel z nich pomerne veľký muž. Nebolo na tom nič zvláštne až do chvíle, kedy bolo jasné, kam to má namierené. Bezkrká ozruta skontrolovala okolie cesty a začala sa blížiť. Srdečná arytmia mu vyrazila dych. Aha, týmto sa to objasňuje. Čakám tu na manžela, ktorému budem musieť vysvetliť, prečo jeho žena prišla domov celá mokrá a bledá ako stena. Samozrejme, chápavý človek to nebude, nevyzerá tak a ja už vôbec nevyzerám, že ho zložím na zem. No, teraz buď múdry! Tá beštia! Nestihnem ani otvoriť dvere a bude tu, zmieril sa s nastávajúcou situáciou, vzdialenou už len pár metrov. Obrovský chlap siahol do vrecka, zašmátral v ňom a vytiahol akýsi predmet. Snáď ma nimi nechce ubodať k smrti, v duchu zažartoval, keď rozoznal kľúče a začul zapískanie auta, vedľa ktorého parkoval. Uf, žiadne vysvetľovanie sa nekoná. Dúfam! Ukončil krátku, vnútornú debatu na tému “Dávid a Goliáš“.
Náhodné zažíhanie a zhasínanie svetiel na treťom poschodí, mu svojou sporadickosťou pripomínali signály amatérskej morzeovky. V kombinácii s tlmeným psím komentárom mu to prišlo smiešne. Konečne sa trochu uvoľnil a čakal na ďalšie udalostné zvraty. Po pár minútach prestala svetelná šou vysielať svoj zašifrovaný odkaz a okná sa ponorili do temnoty. Nevedel, či ten byt je jej, ale myslel si to. Mal pravdu, chvíľu na to stála Veronika vo dverách.
Fyzikálne proporcie telesnej schránky tejto mladej dámy boli základným faktorom, pútajúcim jeho pozornosť. Oči pasúce sa na sviežich jarných pastvinách a zvyšok tela týraný dravým chtíčom. V bare sa to snažil nedávať príliš najavo, ale nutkanie pokochať sa krásou atraktívnej ženy bolo silnejšie ako samotná obava z možného prezradenia záujmov. Tá jeho nenápadnosť však za veľa nestála a rovnaký pocit ho sprevádzal aj teraz. Sledoval, ako s patričnou opatrnosťou vyšších podpätkov schádza po mokrom schodisku v sprievode ich pôvabného klopkania. Kráčala a žiarila. Dlhšie, vlhkosťou jemne zvlnené vlasy a ľahké, elegantné šaty posiate kvetmi zrejme všetkých biotopov sveta sa poddávali náporu večerného vánku. To všetko sledoval a na spomalenom zábere ochutnával detaily, ktoré scéna ponúkala. Bol z nej omráčený, nechápal.
„Viete, z posledných udalostí tohto večera som dosť zmetený, ale v tomto momente už naozaj ničomu nerozumiem,“ prehovoril, keď sa priblížila. „Celý čas som mal pocit, že ma nenávidíte a najradšej by ...“
„Šesť minút som čakala ja a asi pätnásť minút vy teraz,“ nenechala ho dohovoriť.
„Nerozumiem vám. Na čo?“
„No predsa ja na vás a vy na mňa,“ usmiala sa Veronika. „Asi som to trochu prehnala. Tam pred klubom som mala právo byť na vás odporná, ale v tom aute ste si to už nezaslúžil. Len som vás trochu potrestala. Vaša nenápadnosť v tom klube priam bila do očí,“ smiala sa. „Ale každopádne bol ten záujem obojstranný. Myslela som, že prídete, ale nestalo sa. A ako to bolo ďalej, už viete.“
„Vau, čakal som všeličo, ale toto ma fakt prekvapilo. V tom aute..., vtedy som si koniec takto rozhodne nepredstavil.“
„Koniec? A ja som myslela, že to je ešte len začiatok,“ začala Veronika so svojou stratégiou.
Hustý dážď utíchol v jemné mrholenie a chuť na cigaretu ho nakoniec donútila vystúpiť, bola tma. Ulicou vial vlhký vánok , nasiaknutý vôňou ozónu premiešaného s tabakom. Fajčil a neisto skúmal okolie. Večerný kľud narušilo až svetlo, ktoré sa odrazu rozsvietilo v chodbe, kde žena zmizla. Za nepriehľadným sklom vzdialených dverí sa zjavil obrys postavy. Tie sa rozleteli a vyšiel z nich pomerne veľký muž. Nebolo na tom nič zvláštne až do chvíle, kedy bolo jasné, kam to má namierené. Bezkrká ozruta skontrolovala okolie cesty a začala sa blížiť. Srdečná arytmia mu vyrazila dych. Aha, týmto sa to objasňuje. Čakám tu na manžela, ktorému budem musieť vysvetliť, prečo jeho žena prišla domov celá mokrá a bledá ako stena. Samozrejme, chápavý človek to nebude, nevyzerá tak a ja už vôbec nevyzerám, že ho zložím na zem. No, teraz buď múdry! Tá beštia! Nestihnem ani otvoriť dvere a bude tu, zmieril sa s nastávajúcou situáciou, vzdialenou už len pár metrov. Obrovský chlap siahol do vrecka, zašmátral v ňom a vytiahol akýsi predmet. Snáď ma nimi nechce ubodať k smrti, v duchu zažartoval, keď rozoznal kľúče a začul zapískanie auta, vedľa ktorého parkoval. Uf, žiadne vysvetľovanie sa nekoná. Dúfam! Ukončil krátku, vnútornú debatu na tému “Dávid a Goliáš“.
Náhodné zažíhanie a zhasínanie svetiel na treťom poschodí, mu svojou sporadickosťou pripomínali signály amatérskej morzeovky. V kombinácii s tlmeným psím komentárom mu to prišlo smiešne. Konečne sa trochu uvoľnil a čakal na ďalšie udalostné zvraty. Po pár minútach prestala svetelná šou vysielať svoj zašifrovaný odkaz a okná sa ponorili do temnoty. Nevedel, či ten byt je jej, ale myslel si to. Mal pravdu, chvíľu na to stála Veronika vo dverách.
Fyzikálne proporcie telesnej schránky tejto mladej dámy boli základným faktorom, pútajúcim jeho pozornosť. Oči pasúce sa na sviežich jarných pastvinách a zvyšok tela týraný dravým chtíčom. V bare sa to snažil nedávať príliš najavo, ale nutkanie pokochať sa krásou atraktívnej ženy bolo silnejšie ako samotná obava z možného prezradenia záujmov. Tá jeho nenápadnosť však za veľa nestála a rovnaký pocit ho sprevádzal aj teraz. Sledoval, ako s patričnou opatrnosťou vyšších podpätkov schádza po mokrom schodisku v sprievode ich pôvabného klopkania. Kráčala a žiarila. Dlhšie, vlhkosťou jemne zvlnené vlasy a ľahké, elegantné šaty posiate kvetmi zrejme všetkých biotopov sveta sa poddávali náporu večerného vánku. To všetko sledoval a na spomalenom zábere ochutnával detaily, ktoré scéna ponúkala. Bol z nej omráčený, nechápal.
„Viete, z posledných udalostí tohto večera som dosť zmetený, ale v tomto momente už naozaj ničomu nerozumiem,“ prehovoril, keď sa priblížila. „Celý čas som mal pocit, že ma nenávidíte a najradšej by ...“
„Šesť minút som čakala ja a asi pätnásť minút vy teraz,“ nenechala ho dohovoriť.
„Nerozumiem vám. Na čo?“
„No predsa ja na vás a vy na mňa,“ usmiala sa Veronika. „Asi som to trochu prehnala. Tam pred klubom som mala právo byť na vás odporná, ale v tom aute ste si to už nezaslúžil. Len som vás trochu potrestala. Vaša nenápadnosť v tom klube priam bila do očí,“ smiala sa. „Ale každopádne bol ten záujem obojstranný. Myslela som, že prídete, ale nestalo sa. A ako to bolo ďalej, už viete.“
„Vau, čakal som všeličo, ale toto ma fakt prekvapilo. V tom aute..., vtedy som si koniec takto rozhodne nepredstavil.“
„Koniec? A ja som myslela, že to je ešte len začiatok,“ začala Veronika so svojou stratégiou.
Komentáre