Sedeli v tmavom, ale útulnom kútiku a jediné čo im vadilo, bol ten prekliate úzky stolík. Vysoký okrúhly stolík, pripomínajúci jednoramenný svietnik, toho svojou skromnou veľkosťou príliš mnoho neuniesol. Fľaša červeného s dvoma poloprázdnymi pohármi, škatuľka cigariet vrátane popolníka a samozrejme sviečka uprostred, ho pretvorili na zaprataný regál pouličného bistra. Iba pomyslenie na prípadné podopretie rúk, pôsobilo až príliš nestabilne. Obsadený podnik ale inú možnosť neponúkal a hlavnú nevýhodu postupne vynahradilo súkromie 
tmavého, zafajčeného kúta. Aj teraz však len zdanie klamalo.
Pokojné svetlo plamienka, unikajúce mračnu rozptýlených cigariet, nerušene dopadalo na ich tváre. Ani jediný fotón nevyšiel nazmar. Boli nádherné. Dve ženy, dva ciele, dve jedinečné príležitosti sediace v temnote, sledované zo všetkých strán. Maskované a na prvý pohľad nezaujaté, dokonca až ľahostajne náhodné pohľady skrývali iba jediné. Túžbu po jednej z nich. A ak túžba nebola to najsilnejšie, čo mužskému publiku nedalo pokoja, bola to zaiste nerozhodnosť.
„Chcela som sa ťa spýtať na tú knihu.“
„Vieš dobre, že knihu nepíšem.“
„Kniha, román, poviedka, ... nevyznám sa v tom.“
„Netrep! Ak nie ty, kto iný,“ poznamenala Veronika.
„Posledná kapitola bola úžasná, prečo nepokračuješ?“
Veronika sa zamyslela. Tie riadky napísala tak dávno, že si už ani nedokázala spomenúť o čom vlastne boli. Bolo jej to ľúto.
„Nedokážem viac premýšľať. Najskôr to bude spisovateľský blok,“ usmiala sa. „Nie, nie! Blok to byť nemôže, ja predsa nie som spisovateľka... kašlime na to. Nechcela si už náhodou ísť?“ zahovorila nepohodlnú tému.
Erika sa nevzdávala a silou mocou chcela počuť sestrine skutočné dôvody. Namiesto odpovede sa jej však dostal iba smiech. Trvalo približne pol minúty, kým sa nastupujúce alkoholické opojenie postaralo o dôkladné vymazanie Veronikinej krátkodobej pamäte a tým aj podstaty bezdôvodného smiechu. Bol to buď alkohol, alebo Erikin výraz v tvári.
„Dobre Ver, pre dnešok ti dávam zbohom, veď vieš Daniel, drink a ...“
„A blahodárny sex“, využila Veronika jej chvíľkové zaváhanie.
„A ďalej sa uvidí!“ rozhorčene ju opravila. „Vidím však, že tvoja schopnosť čítania myšlienok je na rozdiel od iných zmyslov stále triezva “, dokončila Erika so šibalskou grimasou na tvári. „Mimochodom, za barom sedí jeden nočný úlet aj pre teba. ...čo sestrička? Nie je po dlhej dobe na čase využiť svoju posteľ na príjemnejšie činnosti ako spánok?“
„Viem, všimla som si ho, ale nočný úlet sa dnes nekoná. Pilot práve koketuje s letuškou.“
„To nie je letuška, dávam tomu maximálne päť minút a náš pilot priletí rovno k nášmu stolu.“
„Ako vieš, že nie je? Veď sedíš chrbtom k baru. Nechápem, ako si si ho mohla vôbec všimnúť.“
„Všimla som si ho dokonca skôr, ako ty! A aj to, že sa sem podozrivo často pozerá. Dôvodom jeho zvedavosti môj chrbát rozhodne nie je. Novinárky sa nezaprú, máme oči aj vzadu,“ pochválila sa Erika. „Nový odhad sú dve minúty po tom, čo ťa tu nechám samotnú.“
„Môj odhad je... počkať, ...asi približne nikdy. Práve sa odliepa zo zeme a so svojou letuškou sú na odchode.“
„Bože ty si amatérka, odchádza iba letuška, pilot si nevzal kabát a stále nezaplatil účet. Mala by som ti dať pár školení, ako to funguje na úrovni profesionálov.“
„Ďakujem Erika, ale tie tvoje školenia si môžeš strčiť tam, odkiaľ všetky pochádzajú. No uznávam, že si dobrá. Neviem ako to robíš, ale si fakt dobrá.“
„Profesionál Veronika, profesionál,“ pripomenula jej a s úsmevom sa zdvihla od stola. „Ver mi, maximálne dve minúty. Čau sestra, neposer to!“ v zrkadle za Veronikou si upravila vlasy a s otočkou na špičke vyrazila k dverám. Než sa tunel z cigaretového dymu, ktorým sa preryla stihol rozplynúť, bola preč.
Veronika ostala sama, prenasledovaná myšlienkami nasledujúcich udalostí. Navonok bola kľudná a snažila sa nevšímať si malej trémy, ktorá jej každým prudším pohybom sledovaného cieľa jemne zvyšovala tep. V duchu, čisto zo zvedavosti, spolu s občasným pohľadom na ručičku svojich hodiniek počítala sekundy. Skryté vzrušenie jej zvieralo žalúdok a tlkot svojho srdca vnímala každým výdychom. Aj napriek tomu jej to prišlo smiešne a neprirodzené. Pochybovala už len kvôli faktu, že celá táto situácia sa deje na podnet jej sestry. Ale na druhej strane sestry, ktorej stačí pár chvíľ na to, aby zbalila tibetského mnícha. A tak slepá dôvera v Erikine profesionálne úsudky v oblasti danej problematiky a samozrejme myšlienka na atraktívneho chlapa za barom, bolo jediné, čo ju tu ešte držalo.
Nie však na dlho. Po uplynutí štyroch minút a niekoľkých sekúnd si Veronika uvedomila, že predpoveď jej sestry má zrejme niekoľko nedostatkov. Zvyšné dve minúty, ktoré ešte pre prípad náhody obetovala, stačili na to, aby si Veronika uvedomila hlavné nedostatky jej sestry samotnej. Dopila dno pohára a s myšlienkou na Erikine žvásty, temný roh opustila.
Nehnevala sa na ňu, sama tomu uverila a bolo jej to nakoniec jedno. Prešla bludiskom okrúhlych stolíkov až k točenému schodisku, stúpajúceho na povrch sveta, kde ju už čakala stará známa realita. Tento krát v spoločnosti letného lejaku a tak sa Veronika po vyčerpaní svojej zásoby obľúbených nadávok vybrala domov.
tmavého, zafajčeného kúta. Aj teraz však len zdanie klamalo. Pokojné svetlo plamienka, unikajúce mračnu rozptýlených cigariet, nerušene dopadalo na ich tváre. Ani jediný fotón nevyšiel nazmar. Boli nádherné. Dve ženy, dva ciele, dve jedinečné príležitosti sediace v temnote, sledované zo všetkých strán. Maskované a na prvý pohľad nezaujaté, dokonca až ľahostajne náhodné pohľady skrývali iba jediné. Túžbu po jednej z nich. A ak túžba nebola to najsilnejšie, čo mužskému publiku nedalo pokoja, bola to zaiste nerozhodnosť.
„Chcela som sa ťa spýtať na tú knihu.“
„Vieš dobre, že knihu nepíšem.“
„Kniha, román, poviedka, ... nevyznám sa v tom.“
„Netrep! Ak nie ty, kto iný,“ poznamenala Veronika.
„Posledná kapitola bola úžasná, prečo nepokračuješ?“
Veronika sa zamyslela. Tie riadky napísala tak dávno, že si už ani nedokázala spomenúť o čom vlastne boli. Bolo jej to ľúto.
„Nedokážem viac premýšľať. Najskôr to bude spisovateľský blok,“ usmiala sa. „Nie, nie! Blok to byť nemôže, ja predsa nie som spisovateľka... kašlime na to. Nechcela si už náhodou ísť?“ zahovorila nepohodlnú tému.
Erika sa nevzdávala a silou mocou chcela počuť sestrine skutočné dôvody. Namiesto odpovede sa jej však dostal iba smiech. Trvalo približne pol minúty, kým sa nastupujúce alkoholické opojenie postaralo o dôkladné vymazanie Veronikinej krátkodobej pamäte a tým aj podstaty bezdôvodného smiechu. Bol to buď alkohol, alebo Erikin výraz v tvári.
„Dobre Ver, pre dnešok ti dávam zbohom, veď vieš Daniel, drink a ...“
„A blahodárny sex“, využila Veronika jej chvíľkové zaváhanie.
„A ďalej sa uvidí!“ rozhorčene ju opravila. „Vidím však, že tvoja schopnosť čítania myšlienok je na rozdiel od iných zmyslov stále triezva “, dokončila Erika so šibalskou grimasou na tvári. „Mimochodom, za barom sedí jeden nočný úlet aj pre teba. ...čo sestrička? Nie je po dlhej dobe na čase využiť svoju posteľ na príjemnejšie činnosti ako spánok?“
„Viem, všimla som si ho, ale nočný úlet sa dnes nekoná. Pilot práve koketuje s letuškou.“„To nie je letuška, dávam tomu maximálne päť minút a náš pilot priletí rovno k nášmu stolu.“
„Ako vieš, že nie je? Veď sedíš chrbtom k baru. Nechápem, ako si si ho mohla vôbec všimnúť.“
„Všimla som si ho dokonca skôr, ako ty! A aj to, že sa sem podozrivo často pozerá. Dôvodom jeho zvedavosti môj chrbát rozhodne nie je. Novinárky sa nezaprú, máme oči aj vzadu,“ pochválila sa Erika. „Nový odhad sú dve minúty po tom, čo ťa tu nechám samotnú.“
„Môj odhad je... počkať, ...asi približne nikdy. Práve sa odliepa zo zeme a so svojou letuškou sú na odchode.“
„Bože ty si amatérka, odchádza iba letuška, pilot si nevzal kabát a stále nezaplatil účet. Mala by som ti dať pár školení, ako to funguje na úrovni profesionálov.“
„Ďakujem Erika, ale tie tvoje školenia si môžeš strčiť tam, odkiaľ všetky pochádzajú. No uznávam, že si dobrá. Neviem ako to robíš, ale si fakt dobrá.“
„Profesionál Veronika, profesionál,“ pripomenula jej a s úsmevom sa zdvihla od stola. „Ver mi, maximálne dve minúty. Čau sestra, neposer to!“ v zrkadle za Veronikou si upravila vlasy a s otočkou na špičke vyrazila k dverám. Než sa tunel z cigaretového dymu, ktorým sa preryla stihol rozplynúť, bola preč.
Veronika ostala sama, prenasledovaná myšlienkami nasledujúcich udalostí. Navonok bola kľudná a snažila sa nevšímať si malej trémy, ktorá jej každým prudším pohybom sledovaného cieľa jemne zvyšovala tep. V duchu, čisto zo zvedavosti, spolu s občasným pohľadom na ručičku svojich hodiniek počítala sekundy. Skryté vzrušenie jej zvieralo žalúdok a tlkot svojho srdca vnímala každým výdychom. Aj napriek tomu jej to prišlo smiešne a neprirodzené. Pochybovala už len kvôli faktu, že celá táto situácia sa deje na podnet jej sestry. Ale na druhej strane sestry, ktorej stačí pár chvíľ na to, aby zbalila tibetského mnícha. A tak slepá dôvera v Erikine profesionálne úsudky v oblasti danej problematiky a samozrejme myšlienka na atraktívneho chlapa za barom, bolo jediné, čo ju tu ešte držalo.
Nie však na dlho. Po uplynutí štyroch minút a niekoľkých sekúnd si Veronika uvedomila, že predpoveď jej sestry má zrejme niekoľko nedostatkov. Zvyšné dve minúty, ktoré ešte pre prípad náhody obetovala, stačili na to, aby si Veronika uvedomila hlavné nedostatky jej sestry samotnej. Dopila dno pohára a s myšlienkou na Erikine žvásty, temný roh opustila.
Nehnevala sa na ňu, sama tomu uverila a bolo jej to nakoniec jedno. Prešla bludiskom okrúhlych stolíkov až k točenému schodisku, stúpajúceho na povrch sveta, kde ju už čakala stará známa realita. Tento krát v spoločnosti letného lejaku a tak sa Veronika po vyčerpaní svojej zásoby obľúbených nadávok vybrala domov.
Komentáre
Prečo to robíš???