V pondelok, o šesť dní skôr, nasadol Orson na popoludňajší let zo Santa Fé v Novom Mexiku. Služobná cesta, ktorá začala v neďalekom Los Alamos trvala už celé dva mesiace a týmto, pár hodinovým letom sa blížila ku koncu. Žil v Kalifornii pri oceáne a horúce klimatické podmienky Nového Mexika, ktoré ho celí čas poctivo sprevádzali boli druhým hlavným dôvodom, prečo sa tešil domov. Ako náhrada palubnej telky mu poslúžil výhľad z okna, kde sledoval obrovské diery v mrakoch, odhaľujúce desať tisíc metrovú hlbočinu pod ním. Myšlienkami však bol aj tak niekde úplne inde. Únava a vyčerpanosť spôsobená spánkovým deficitom posledných dní mu už nič netolerovali. Zaspal.
„Sme naspäť v hre! Vravel som to, bola to len otázka času. Kanál portálu bol prerušený tým silným gravitačným polom hviezdy . Presne to isté sa stalo aj minulý mesiac,“ oznámil optimistický hlas v telefóne, ktorý ho strhol z bezsenného spánku.
„V poriadku, aspoň vieme, že to neje nič vážne,“ odpovedal rozospato. „Kvalita signálu ostala bez zmeny?“
„Áno, priepustnosť kanálu je rovnaká, trochu horšie je to však s časom prenosu. Sme už skoro tam, ale kvôli vyššej energetickej náročnosti ho musíme znížiť o ďalších päť percent. Takže z doteraz predpokladaných desiatich milisekúnd to bude niečo cez deväť.“
„Dobre, navrhujem nerobiť ďalšie testy komunikácie, sú energeticky príliš náročné. A momentálne už aj zbytočné. Buď sa to podarí, alebo to môžeme zabaliť. Ešte mi povedz, aká je rýchlosť modulu a nechaj ma vyspať, prosím.“
„Hah, poriadny spánok si dopraješ najskôr tak o rok,“ zasmial sa hlas v telefóne. „Je to štyridsať šesť tisíc kilákov za sekundu plus nejaké drobné. Podľa matematického modelu budeme musieť trochu viac šliapnuť na brzdy ako sa predpokladalo, ale to sa ešte môže zmeniť. Čas T mínus tridsať päť hodín a dvadsať tri minút.“
„Okej, vidíme sa okolo obeda, zatiaľ čau.“ Zložil a pokojne zavrel oči. Posledných dvadsať hodín neistoty a napätia, zažehnal až tento telefonát. Aj napriek tomu však stále premýšľal.
„Pane. Prepáčte pane, pripútajte sa prosím, budeme pristávať,“ prebudila ho letuška medzi poslednými pasažiermi, ktorý si nevšimli svietiace upozornenie nad hlavou. „Blížime sa do búrkovej oblasti, trochu to s nami zatrasie,“ oznámila okoliu.
Orson sa potešil časti informácii o pristátí a bez slova letušku poslúchol, no chvíľkový stav beztiaže, ktorý akoby spustil cvaknutím svojho bezpečnostného pásu, bolo to posledné, čo považoval za normálne. Oslepujúci záblesk sprevádzaný ohromným zaburácaním ho z normálnosti bežných turbulencií rýchlo vytrhol. V momente sa ho uchopila vážnosť situácie a z nasledujúcich sekúnd sa stali hodiny. Dym a plamene, ktoré videl nemohli pochádzať z ničoho iného. Pritisol si tvár k okienku a uvidel ten najautentickejší katastrofický film svojho života. Pravé krídlo, presnejšie už len jeho časť, ktorá ešte stále dávala lietadlu svoj nezameniteľný tvar, horelo spolu s motorom.
Je koniec, bez krídla sme v hajzli, blesla mu hlavou myšlienka, ktorá mu náhle zmenila život. Aj napriek tomu však nedokázal veriť ničomu, čo sa dialo a na rozdiel od zvyšku lietadla nepanikáril. Oceán, voda, núdzové pristátie, sled týchto úvah narušila ďalšia explózia, ktorá odrovnala aj tú najmenšiu nádej. Pocítil studenú ruku v tej svojej.
„My to neprežijeme, však?“ hľadeli na neho nehybné oči.
„Nastúpili sme do nesprávneho lietadla“, odpovedal im po tom, ako pomaly pokrútil hlavou.
Stisol žene ruku, pozrel sa do starej tváre a zistil, že jej zrak zaujalo niečo iné. Oceán, obloha, oceán... Pohľad z okienka vyvolával pocity človeka zastrčeného do bubna práčky. Až vtedy si naozaj uvedomil, že lietadlo začalo prudko padať. Panika, šíriaca sa ako epidémia a kvílenie horiaceho motora už neboli dôležité v porovnaní so zúfalstvom a nariekaním ľudí. Ľudí, ktorým bolo práve odhalené ako a kedy zomrú. On to však nevnímal, sústredil sa na prísediacu ženu a nešlo mu to do hlavy. Obklopená oceánom hrôzy dokázala sedieť tak pokojne, akoby sa vznášala vo svojej bubline nesmrteľnosti. Nehybnosť očí spolu s tvárou narúšal iba nevýrazný pohyb šepkajúcich pier. Nevedel prečo, ale túžba pochopiť ženine myšlienky posledných sekúnd jej existencie, bola silnejšia ako obava o svoj život samotný. Nechápal to, ocitol v akomsi tranze, ktorý mu dovolil zabudnúť na smrť. Prenikol do bubliny a chcel počuť jej šepot. Ohlušujúci vreskot ľudí však vytvoril medzi ním a ňou zvukotesnú bariéru. Nenávidel ich za to a najradšej by ich pozabíjal ešte skôr, ako to urobí lietadlo. Pozrel sa pred seba a uvidel všetky tie živé mŕtvoly, sediace vo svojich hroboch rútiaceho sa cintorína. „Chaos a úplná bezmocnosť bude naša posledná spomienka na tento svet,“ povedal a rozochvel sa. Bublina nesmrteľnosti náhle praskla a on si pri pohľade z okna uvedomil krutú realitu. Kontakt s temnou hlbočinou oceánu bol na dosah a na neho dosadla meškajúca ťažoba blížiacej sa smrti. Nemyslel už na nič. Žiadne premietnutie celého života, žiadna spomienka, žiadna minulosť a ani budúcnosť. Ostala mu iba prázdna myseľ a pár sekúnd života. Pár najcennejších a tých najbezvýznamnejších sekúnd zároveň. „Nech už je koniec,“ zakričal a v tom znova uzrel tie nehybné oči. Prehovorili.
„Oni sa boja a vedia čoho! Ty vieš, čoho sa bojíš? Nehľadaj to, čo má ostať zabudnuté!“ dopovedala žena a ohlušujúci hluk skončil v absolútnom tichu.
„Sme naspäť v hre! Vravel som to, bola to len otázka času. Kanál portálu bol prerušený tým silným gravitačným polom hviezdy . Presne to isté sa stalo aj minulý mesiac,“ oznámil optimistický hlas v telefóne, ktorý ho strhol z bezsenného spánku.
„V poriadku, aspoň vieme, že to neje nič vážne,“ odpovedal rozospato. „Kvalita signálu ostala bez zmeny?“
„Áno, priepustnosť kanálu je rovnaká, trochu horšie je to však s časom prenosu. Sme už skoro tam, ale kvôli vyššej energetickej náročnosti ho musíme znížiť o ďalších päť percent. Takže z doteraz predpokladaných desiatich milisekúnd to bude niečo cez deväť.“
„Dobre, navrhujem nerobiť ďalšie testy komunikácie, sú energeticky príliš náročné. A momentálne už aj zbytočné. Buď sa to podarí, alebo to môžeme zabaliť. Ešte mi povedz, aká je rýchlosť modulu a nechaj ma vyspať, prosím.“
„Hah, poriadny spánok si dopraješ najskôr tak o rok,“ zasmial sa hlas v telefóne. „Je to štyridsať šesť tisíc kilákov za sekundu plus nejaké drobné. Podľa matematického modelu budeme musieť trochu viac šliapnuť na brzdy ako sa predpokladalo, ale to sa ešte môže zmeniť. Čas T mínus tridsať päť hodín a dvadsať tri minút.“
„Okej, vidíme sa okolo obeda, zatiaľ čau.“ Zložil a pokojne zavrel oči. Posledných dvadsať hodín neistoty a napätia, zažehnal až tento telefonát. Aj napriek tomu však stále premýšľal.
„Pane. Prepáčte pane, pripútajte sa prosím, budeme pristávať,“ prebudila ho letuška medzi poslednými pasažiermi, ktorý si nevšimli svietiace upozornenie nad hlavou. „Blížime sa do búrkovej oblasti, trochu to s nami zatrasie,“ oznámila okoliu.
Orson sa potešil časti informácii o pristátí a bez slova letušku poslúchol, no chvíľkový stav beztiaže, ktorý akoby spustil cvaknutím svojho bezpečnostného pásu, bolo to posledné, čo považoval za normálne. Oslepujúci záblesk sprevádzaný ohromným zaburácaním ho z normálnosti bežných turbulencií rýchlo vytrhol. V momente sa ho uchopila vážnosť situácie a z nasledujúcich sekúnd sa stali hodiny. Dym a plamene, ktoré videl nemohli pochádzať z ničoho iného. Pritisol si tvár k okienku a uvidel ten najautentickejší katastrofický film svojho života. Pravé krídlo, presnejšie už len jeho časť, ktorá ešte stále dávala lietadlu svoj nezameniteľný tvar, horelo spolu s motorom.
Je koniec, bez krídla sme v hajzli, blesla mu hlavou myšlienka, ktorá mu náhle zmenila život. Aj napriek tomu však nedokázal veriť ničomu, čo sa dialo a na rozdiel od zvyšku lietadla nepanikáril. Oceán, voda, núdzové pristátie, sled týchto úvah narušila ďalšia explózia, ktorá odrovnala aj tú najmenšiu nádej. Pocítil studenú ruku v tej svojej.
„My to neprežijeme, však?“ hľadeli na neho nehybné oči.
„Nastúpili sme do nesprávneho lietadla“, odpovedal im po tom, ako pomaly pokrútil hlavou.
Stisol žene ruku, pozrel sa do starej tváre a zistil, že jej zrak zaujalo niečo iné. Oceán, obloha, oceán... Pohľad z okienka vyvolával pocity človeka zastrčeného do bubna práčky. Až vtedy si naozaj uvedomil, že lietadlo začalo prudko padať. Panika, šíriaca sa ako epidémia a kvílenie horiaceho motora už neboli dôležité v porovnaní so zúfalstvom a nariekaním ľudí. Ľudí, ktorým bolo práve odhalené ako a kedy zomrú. On to však nevnímal, sústredil sa na prísediacu ženu a nešlo mu to do hlavy. Obklopená oceánom hrôzy dokázala sedieť tak pokojne, akoby sa vznášala vo svojej bubline nesmrteľnosti. Nehybnosť očí spolu s tvárou narúšal iba nevýrazný pohyb šepkajúcich pier. Nevedel prečo, ale túžba pochopiť ženine myšlienky posledných sekúnd jej existencie, bola silnejšia ako obava o svoj život samotný. Nechápal to, ocitol v akomsi tranze, ktorý mu dovolil zabudnúť na smrť. Prenikol do bubliny a chcel počuť jej šepot. Ohlušujúci vreskot ľudí však vytvoril medzi ním a ňou zvukotesnú bariéru. Nenávidel ich za to a najradšej by ich pozabíjal ešte skôr, ako to urobí lietadlo. Pozrel sa pred seba a uvidel všetky tie živé mŕtvoly, sediace vo svojich hroboch rútiaceho sa cintorína. „Chaos a úplná bezmocnosť bude naša posledná spomienka na tento svet,“ povedal a rozochvel sa. Bublina nesmrteľnosti náhle praskla a on si pri pohľade z okna uvedomil krutú realitu. Kontakt s temnou hlbočinou oceánu bol na dosah a na neho dosadla meškajúca ťažoba blížiacej sa smrti. Nemyslel už na nič. Žiadne premietnutie celého života, žiadna spomienka, žiadna minulosť a ani budúcnosť. Ostala mu iba prázdna myseľ a pár sekúnd života. Pár najcennejších a tých najbezvýznamnejších sekúnd zároveň. „Nech už je koniec,“ zakričal a v tom znova uzrel tie nehybné oči. Prehovorili.
„Oni sa boja a vedia čoho! Ty vieš, čoho sa bojíš? Nehľadaj to, čo má ostať zabudnuté!“ dopovedala žena a ohlušujúci hluk skončil v absolútnom tichu.
Komentáre
Tak
pozitívne je,